Módny návrhár Vlado Morávek vytvoril v spolupráci s Pískacími kolekciu dámskych šiat pod názvom Bezodpadu. Prvá várka sa vypredala v priebehu prvého týždňa od jej uvedenia do predaja a postupne vznikajú ďalšie kusy. Každý model je vytvorený zo zbytkového textilného odpadu, ktorý vznikne pri štandardnej výrobe pískacích tričiek.
Rodený Bratislavčan tvorí pod značkou Vlado Morávek Bratislava a orientuje sa najmä na slovenskú klientelu.
Povedz mi o svojej tvorbe. Vnímaš hranicu medzi komerčnou a vlastnou tvorbou?
Venujem sa dámskej móde. Mám klientky v rôznom veku a s rôznymi typmi postavy. Robím najmä eventové veci, nerobím bežne nositeľné kúsky, keďže tie si vedia dámy kúpiť kdekoľvek. V každom modeli je niečo moje, má to moju dušu, ale vždy najmä počúvam svoje klientky. Je pre mňa dôležité, aby sa cítili v danom kúsku komfortne a zároveň výnimočne. Pri tvorbe konkrétneho modelu musíme vždy spolupracovať. Spoločne sa snažíme zladiť strih a výber farby tak, aby to konkrétnej dáme čo najviac svedčalo. Väčšinou sa v danom modeli vyhrám s určitým prvkom, detailom. Pracujem veľa s hodvábom a prírodnými materiálmi.
To je pre mňa v rámci tvorby to hlavné a keď mám chvíľu čas, tak si robím vlastné malé kolekcie. Nešijem veci na sezónu. Inšpirujem sa nejakým detailom a potom ho realizujem na piatich, šiestich outfitoch, ktoré predám tu, alebo ich pošlem do butiku v Humennom, ktorý vlastnia moje dlhoročné známe.
Povedz mi niečo o sebe.
Toto je môj život. Vždy som vedel, že chcem robiť túto prácu, bolo to súčasťou mňa, aj keď to v čase môjho detstva nebolo vnímané ako povolanie. Zo začiatku ma to nedokázalo celkom uživiť, takže som mal popri tom aj klasickú prácu, no mal som pravidelné klientky už aj počas strednej školy. Dodnes mám jednu takúto klientku. Stretneme sa tak raz za polrok. Vždy si na tie veci rada našetrí, pretože chce mať niečo jedinečné a potom si to o to viac váži a vie sa o ne aj patrične starať. To je dnes už skôr vzácnosť.
Je to už cez dvadsať rokov, čo pracujem na budovaní vlastnej klientely a najväčšou hodnotou je pre mňa pozitívna odozva na moju prácu.
Máš vlastný ateliér na tvorbu?
V súčasnosti pracujem doma. Mám klientky, ktoré sú zvyknuté, že chodím k nim. Vnímajú to ako veľký bonus. Je to super, pretože keď sú doma, sú úplne uvoľnené a nemusia nič riešiť. Majú tam svoj komfort. Keď mám novú klientku a poviem, že prídem k nej, tak je z toho trochu zaskočená, ale to trvá asi prvých päť minút a potom je to v poriadku. Aj z toho dôvodu pre mňa momentálne ateliér nemá celkom zmysel.
Ako došlo k tvojej spolupráci s Pískacími?
Myšlienka bezodpadovej módy je mi blízka a v zahraničí sledujem pár inšpiratívnych projektov. So Silviou sa poznáme už istý čas a pred nejakým časom ma kontaktovala s návrhom na takúto spoluprácu. Spojenie značky Pískacie a zero waste módy mi prišla zaujímavá výzva a tak som rád súhlasil. Kolekciu sme nazvali Bezodpadu. Všetky šaty sú vytvorené zo zvyškov látok, ktoré im vznikajú pri ich vlastnej výrobe. Tieto zbytky sú považované za textilný odpad, no sám som ostal prekvapený, aké veľké kusy látok to môžu byť. V istých prípadoch ide aj o pol metra dlhé látky. Ak sú využité týmto spôsobom, má výsledný produkt aj inú, pridanú hodnotu.
Vznikajú tieto šaty z náčrtu, alebo tvoríš konkrétne kusy v procese výroby?
Portréty si predkreslím. Hlavne tie najmenšie časti si vystrihujem podľa vytvorenej šablóny. Všetko ostatné už ide za pochodu. Všetko sú to zbytky látok a je to zaujímavé práve v tom, že vezmeš kúsok a nevieš, koľko toho vyjde. Deje sa to celé v procese, snažím sa na to ísť detskou logikou a príliš to nekomplikovať. Nie sú tam stvárnené len tváre, ale aj niektoré čisté kusy. Rád by som totiž využil aj úplne malinké zbytky. Snažím sa kombinovať farby, ktoré spolu ladia. Stalo sa mi, že som mal hotový skoro celý predný diel a jednu časť som musel vypárať, pretože mi tam nepasovala. Sú tam aj látky, ktoré sú úplne pevné a pružné len v jednom smere, či ťažko kombinovateľné s inými. Toto je prvých desať kusov a väčšinou, keď som dokončoval jedno, mal som už nápad na to, čo urobím ako ďalšie. Má to akurát jeden limit: je tam veľa modrých pruhovaných látok. Zároveň to však vystihuje Pískacie.
Máš prax v upcycling-u, alebo je to tvoja prvá skúsenosť?
Mal som viac takýchto projektov a robievam ich rád. Skôr sa pri tom uvoľním, pretože je to niečo iné. Občas človek príde do fázy, že stojí na mieste a keď príde niečo takéto, tak to vníma ako fajn oživenie. Je to niečo úplne hravé.
Viem, že máš za sebou niekoľko významných spoluprác. Ako ťa to ovplyvnilo v tvorbe?
Robil som pre zopár slovenských návrhárov a ovplyvnilo ma to v tom, že som sa naučil robiť prácu pedantne. Vyžadovalo sa odo mňa totiž vypracovanie na úrovni svetového formátu.
Čo sa týka môjho štýlu, nemyslím si, že by ma to nejako ovplyvnilo. Ono je to vždy životným obdobím. Niekedy mám nápad, inokedy vôbec. Keď cítim, že nemám inšpiráciu, dám si od toho pauzu. V takých chvíľach napríklad rád modelujem z hliny. Čítam knihy, väčšinou také, ktoré nesú nejaký životný odkaz. Sledujem trendy, svetové kolekcie, ktoré vždy nesú nejakú myšlienku. Posuny v ich modeloch/dizajne. Je to súčasťou každého dizajnéra, sledovať aktuálne dianie a vedieť dať svoje veci do súčasného obrazu.
Text: Martina Ráczová, Foto: Dávid Hanko