Je to tak rodinné, ako rodinné to len môže byť

Pískacie vznikli ako nostalgické sa ohliadnutie za minulosťou. Silvia Némethová také tričko ako malá nikdy nemala. A zrazu sa jej splnil sen, keď spolu s Majom priniesli na trh značku, ktorou sa bavia deti aj dospelí.

Stretla som sa s nimi u nich doma a rozprávali sme sa nielen o vzniku a filozofii značky, ale aj o zodpovednosti a o tom, ako sa podniká, keď žijete v jednej domácnosti.

Silvia Némethová študovala grafický dizajn a neskôr fotografiu na VŠVU, odkiaľ prešla do kastingovky a neskôr na produkciu, kde sa stretla s Majom. Dnes tvoria rodinu spolu s dvoma dievčatami – Zarou a Ameliou. K tomu im pribudli aj Pískacie tričká. “Klasický scenár,” smeje sa Silvia.

 

Silvia, viem, že Pískacie tričká vznikli ako projekt “materská”, keď si sa doma starala o svoje dve baby. Ako prišla idea práve Pískacích tričiek?

 

Silvia: Z detstva som si pamätala pískacie tričko ako čosi podpultové a luxusné, čo som veľmi chcela. Dlhú dobu ma prenasledovala myšlienka, že tieto tričká uplne zmizli z obchodov. Nevedela som ich nikde zohnať, nemala som také tričko ani ako malá a bolo by super, keby sa znovu objavili. Ale bol to iba taký sen. Majo mi ho ale pomohol zhmotniť. On má rád nové výzvy a tak jedného dňa objednal pískatká…

 

Majo: Áno, my sme vedeli, že to chceme vyskúšať, ale nevedeli sme, čo to tam píska. Tak sme hľadali. Kupovali sme detské knižky, ktoré sme rozstrihávali a posielali rôznym výrobcom, že TOTO chceme.

  

Aké boli začiatky podnikania na materskej?

 

M.: Začali sme s nátielníkmi, ktoré sme objednávali hotové a našívali sme len pískatká. Uvedomili sme si však veľmi rýchlo, že sú to len ďalšie tričká, ktorých je na trhu už milión a nemajú pridanú hodnotu. Bolo by to síce lacnejšie a náš zisk mohol byť vyšší, ale nás bavila predstava, že sa to celé bude šiť na Slovensku

 

S.: Cestou pokus – omyl sme začali hľadať materiály, strihy, ja som si niečo kreslila a potom zhmotňovala. Chceli sme, aby to bolo pekné, nositeľné, aby bol strih lichotivý pre každú postavu.

 

Ujalo sa to?

 

S.: My sme tričká spočiatku obliekali dievčatám do škôlky a ostatné deti z nich boli hotové. Tak vznikol prvý dopyt. Potom sme vytvorili veľmi jednoduchý web a facebookovú stránku a čakali sme, čo sa bude diať. Zrazu začalo prichádzať veľmi veľa objednávok a ja som ich chaoticky zapisovala do čohokoľvek, čo bolo po ruke. (smeje sa)

 

M.: A okrem toho sme sa zúčastnili v roku 2013 na prvom Majálese, ktorý robili ľudia z organizácie Čerstvé ovocie. Tam nás podporili aj Ďuri Kemka s Robom Rothom a my sme zrazu v jeden deň všetko vypredali. Tie ďalšie dni sme nemali čo predávať, tak sme tam stáli len s vizitkami. Rok na to sme mali odberné miesto v bratislavskom Kontakte, ktorý otvárala Dana Kleinert. Ľudia tam chodievali, čo bol prvý signál, že by to naozaj mohlo fungovať.

 

A ako to je s tvojim navrhovaním strihov? Musela si sa učiť kresliť?

 

S.: Nie, ja si len tak niečo čmáram, vôbec to nie je reprezentatívne. (smeje sa) Následne to ale konzultujem s vedúcou krajčírok Lenkou a oni mi potom postupne dokážu vykonštruovať strih. Je to veľa o vzájomnej komunikácii a skúšaní a až keď sa mi zdá, že takto by to mohlo byť, začneme vyrábať aj iné veľkosti. Pravda je taká, že moja Zara je figurína na model XXS, ja som S-ko, Majo je jasné L-ko. Niekedy si ideme úplný handmade. Je to tak rodinné, ako rodinné to len môže byť.

 

Vždy, keď máme novú látku, tak z nej dievčatám najskôr ušijem šaty, aby som vedela, ako sa to perie, koľko to vydrží, ako sa ten materiál správa. Takto si to testujeme, kým to dáme von.

 

A čo tvary nášiviek, pod ktorými je skryté pískatko?

 

S.: Spočiatku sme robili len jednoduchý kruh, pretože to je to, čo sa nám s Majom najviac páči. Ale ľudia si začali pýtať aj iné vzory, chcú tam srdiečka či zvieratká. A tak sme sa naučili ich dopyt vyslyšať.

 

Spomenula si materiály. Viem o vás, že chcete byť čo najviac lokálni a poznať, odkiaľ sú materiály. Vždy bola jedným z bodov filozofie značky ekologickosť?

 

M.: Robili sme si prieskum, ako to robia ostatní. Ale keď sme zistili, že mnohí objednávajú z Číny, okamžite sme to zavrhli. Vedeli sme, že chceme ísť lokálnou cestou. Pátrali sme po niekom, kto vyrába látky, pretože na Slovensku sme nikoho nevedeli nájsť. Podarilo sa to až v Čechách.

 

Odvtedy prešlo už niekoľko rokov a ľudí tie tričká stále bavia. Čo sa zmenilo, resp. nezmenilo?

 

S.: Zmenil sa počet krajčírok. Z pôvodných dvoch žien nám tričká šije 11 krajčírok v Hlohovci, kde okolo roku 2 000 textilná výroba skončila zatvorením OZETY. Otvorili sme prvý obchod na Miletičovej, ktorý máme dodnes. Minulý rok sa pridala predajňa v Trnave. Tesne v závese sme otvorili aj Košice. A veľmi radi by sme otvorili aj predajňu v Prahe.

  

Ste v kontakte so svojim zákazníkom?

 

S: Spočiatku som trávila čas aj v predajni, keď boli decká v škôlke. Dnes už viem, že sa na dievčatá v predajni môžem spoľahnúť, takže už toľko nechodím. No aj dnes tam rada zájdem, keď potrebujú pomoc.

 

Aký je váš zákazník?

 

S.: Ja si myslím, že náš klasický zákazník je mama. Mama, ktorá kupuje pre dieťa, potom mama, ktorá kupuje sebe. Veľmi dobre sa nám predávajú veľké oversize šaty, dokonca sa mi zdá, že pre lichotivý strih začínajú predbiehať tričká v predajnosti. Toto som vždy chcela dosiahnuť. Aby sa aj tá mama s kilom navyše dokázala u nás obliecť a odísť spokojná.

 

M.: Cieľovka je teda asi rodina. Ale sú aj ľudia, ktorí chcú tričká na dovolenky, alebo príde manažér v obleku a ty netušíš, čo tu vôbec robí, no on si naozaj kúpi tričko na voľný čas.

 

Ako ste sa postavili k cenotvorbe? Na Slovensku je to veľmi ťažké, mnoho ľudí si neuvedomuje, koľko za výsledkom stojí práce, najmä ak sa značka snaží byť aj zodpovedná.

 

S.: Keby sme chceli zisk, aký si predstavujeme, tak to tričko by bolo oveľa drahšie, a ja si myslím, že by už nemalo byť drahšie. Pretože deti z neho rýchlo vyrastú a nie každý si to môže dovoliť.

 

M.: Od začiatku sme k tomu pristupovali tak, že sme chceli nájsť správnu mieru. Náklady sú vysoké a preto sme samozrejme chceli mať zisk vyšší, pretože ak chceš ďalej napredovať a rásť, potrebuješ na rozvoj zdroje. Ale dávali sme si hranicu, že detské tričko by naozaj nemalo byť drahšie ako 15€. Samozrejme, v obchodných domoch nájdeš aj tričká za 3 či 5 eur.

 

Dúfali sme, že možno to raz začne živiť aj nás, nielen krajčírku. Lebo v úvodoch to naozaj živilo hlavne krajčírku a potom hlavne predavačku. Vtedy to bolo možno aj cítiť, že sa ľuďom zdalo 15 eur veľa, zažili sme to aj na trhoch, keď mamy ťahali decká preč od stánku.

 

Ale postupne, možno aj vplyvom eura či nárastom iných lokálnych predajcov, ktorí majú aj oveľa vyššie ceny, sa dostalo do povedomia ľudí, že 15€ vlastne nie je až tak veľa. Ľudia vidia za nami ten príbeh a asi je to pre nich našťastie aj dostatočne kvalitné na to, aby akceptovali cenu.

 

Cenu ste za tie roky nikdy nezvýšili?

 

M.: Držíme ju stále rovnakú, akékoľvek komplikované veci prichádzajú, či už zväčšujeme výrobu alebo otvárame nové predajne. Skôr sa snažíme nájsť čo najefektívnejšie cesty, aby sme tú cenu nemuseli zdvíhať.

  

A aké sú ambície vás a Pískacích tričiek do budúcna? Majo, ty si spomínal, že by ste sa viac chceli zaoberať napríklad ekologickou stopou, ktorú ako značka zanechávate…

 

M.: Chcel by som vrámci blogu na novom webe podporiť ešte viac ekologickú zodpovednosť. Samozrejme, keď niekto dotiahne tovar z Číny, tak už len samotné tričko razí cestu desiatky tisíce kilo- metrov. Keď sa vyrába lokálne, prírodu zaťažíme menej.

 

S.: Tiež u nás má zákazník možnosť “namiešať si” tričko na predajni, ak také zrovna nemáme. Myslím si, že aj to je ekologický prístup. Síce si zákazník počká pár dní, ale príde mu tričko, ktoré chcel. Nevyrábame kvantá tričiek do skladov, nemusíme držať skladové priestory, neriešime veľkú logistiku a nakoniec by sa množstvá nepredaných tričiek stali odpadom na smetisku. Vyrábame viac menej na objednávku, snažíme sa nekumulovať odpad a vyrábať čo najefektívnejšie, čo má koniec koncov tiež pozitívny dosah aj na cenu trička.

 

Riadite sa tým aj v súkromnom živote, snažíte sa žiť zodpovedne voči prírode aj sebe?

 

M.: Nechcem to dehonestovať, ale až tak veľmi to neprežívame a skôr hľadáme v tom celom rovnováhu. Rozumiem tomu, že ľudí čoraz viac zaujíma čo a kto sa skrýva za produktami a snažia sa vyvíjať tlak na výrobcov, ktorí vyrábajú niekde v Bangladéši za malé peniaze a majú obrovské zisky z predajov. Ale pre mňa je to široká téma, ktorú uchopiť je veľmi náročné. Čo by to znamenalo pre celú Áziu, ak by sa tam zrušila výroba? Firmy sa majú snažiť byť zodpovedné natoľko, aby zamestnancov práca napĺňala, aby ju nevykonávali deti, ale dospelí a v normálnych podmienkach. To je jasné. Ale ja osobne to vnímam tak, že kde by boli tí ľudia bez tej práce, napriek tomu, že je zlá? Rovnako aj na Slovensko prišli veľké spoločnosti, pretože sme pre nich lacná pracovná sila, ale je len na nás a na celej spoločnosti nájsť v tom rovnováhu spolu s majiteľmi firiem.

Takže podporujeme nákupmi aj veľké značky, no snažíme sa to vybalansovať.

 

Robíme to tak, aby to tie naše krajčírky bavilo, aby sme trh nezahlcovali nepotrebným tovarom a predávame toľko, koľko ľudia chcú. Vidím, že aj dielnička v Hlohovci sa posúva, rastie, aj my sa tým pádom posúvame. Stopa Pískacích nie je v tom, že my dvaja so Silviou robíme niečo, čo nás baví, ale aktuálne je v tom už 22 ľudí, ktorí na tom nejakým spôsobom participujú.

  

Ako vyzerá vaša denná rutina? Teraz je utorok, štyri hodiny poobede a zachytila som vás doma. Ako si delíte prácu, viete vôbec oddeliť prácu od súkromia?

 

S.: Odkedy je Majo doma, je to celé také easy-going, máme to plynule podelené. Ale čo je na tom zvláštne, že ma hocikto odrádzal: Keď zostanete obaja doma a budete spolu robiť, tak si budete liezť na nervy a bude to stále len práca… Ja to tak neberiem. Pre mňa to je hobby a obaja chceme, aby to bolo stále lepšie, preto nás to baví.

Možno keby sme robili spolu v nejakej firme, bolo by to iné. Ale tým, že to robíme spolu s rovnakým cieľom, stalo sa to našim životom.

 

M.: Ale zároveň sme v podstate akoby stále v robote. Napriek tomu, že sme stále doma. Ak niekto rieši work balance, ja by som to v našom prípade nazval Život. Nedelíme to na prácu a ostatný život, lebo stále sme v robote a popri práci riešíme deťom krúžky a ostatné rodinné povinnosti. Zaspávame s tým, čo a ako by sme ešte chceli. Takže v podstate sme stále v práci.

 

Ale ste šťastní?

 

Majo: Úplne.

 

Silvia: Až sa to desím povedať. (trikrát klope o drevo)

Text: Veronika Pilátová