Na návšteve v Pískacích: Dora Kenderová Martina Raczova

Pískacie sú v Košiciach už niečo vyše roka. Keďže sídlia v priestoroch Východoslovenskej galérie, stretli sme sa na Alžbetinej 22 s jej riaditeľkou.

Je ňou Dora Kenderová – umelkyňa, riaditeľka a spoluzakladateľka nezávislej galérie HIT. Dlhé roky žila a pôsobila pedagogicky na VŠVU v Bratislave. 

Ahoj, ideš k nám priamo z práce? 

Áno.

 

Povieš nám niečo o tomto priestore? 

Najprv všeobecne: Východoslovenská galéria má dve sídla. Jedno je na Hlavnej ulici
vo veľkorysom, bývalom župnom dome z 19.storočia a druhým priestorom v ktorom sa nachádzame je historický meštiansky dom na Alžbetinej ulici, v ktorom bývali rôzne významné umelecké rodiny. Tento dom má tiež priestrannú záhradu, ktorá by v budúcnosti mohla slúžiť ako lapidárium, – priestor pre sochársku zbierku, kde by mohli ľudia tráviť časť a zároveň sa dozvedieť niečo viac aj  o daných sochách. Tento zámer je taktiež v dlhodobých plánoch rozvoja galérie.

 

Ako sa Pískacie dostali do priestorov Východoslovenskej galérie?

O prenájom dolného priestoru tejto budovy bola vyhlásená verejná súťaž a my sme veľmi radi, že sa prihlásili aj Pískacie, keďže ide o slovenský dizajn s veľmi sympatickým vizuálom, ktorý má  koncepčne ku galérii bližšie ako napríklad cestovná agentúra, alebo obuv. 🙂 Tiež sa veľmi tešíme z toho, že pri realizácii vzdelávacích a tvorivých podujatí pre deti či rodiny s deťmi, nám Pískacie vychádzajú v ústrety sponzorstvom, alebo propagáciou.

 

 Viem, že si z Ružomberka a dlhé roky si žila a pôsobila v Bratislave. Aký máš vzťah ku Košiciam?  

Košice som poznala, pretože bratislavská a košická umelecká scéna boli dosť výrazne prepojené aj vďaka tomu že v roku 1998 vznikla Fakulta umení, kde odišli pôsobiť aj niektorí pedagógovia z Bratislavy a udržiavali medzi týmito scénami kontakt. V Košiciach som mala priateľov a v roku 2012 sme dokonca realizovali ako kurátori galérie HIT sériu výstav pre Tabačka Kulturfabrik v ešte nezrekonštruovaných priestoroch. V roku 2013, práve, keď boli Košice Európske hlavné mesto kultúry, som tu absolvovala workshop Medzicentrum, ktorý organizovala Nina Šošková. Bolo to v rámci výmenníkov Spots a práve aj tento workshop – 8 intenzívnych dní mi otvorilo iný pohľad na Košice. Nie len na centrum, ale aj na perifériu Košíc.

 

Čo ťa k tomu viedlo – prísť sem? 

Prišla som sem kvôli práci vo Východoslovenskej galérii. Po celý čas som vnímala kauzy spojené s EHMK, aj s VSG a pozorovanie tejto situácie ma primälo o tom premýšľať, pretože na VŠVU som bola od roku 1999 až do konca roku 2015. Tých 16 rokov je dosť dlhá doba a po poslednom konkurze (na ďalších päť rokov) som si uvedomila, že sa postupne blížim k momentu vyhorenia, a k tomu, že ma to učenie môže prestať baviť a trpeli by tým nielen ja, ale aj študenti. 

V apríli 2015 bol prvý konkurz na post riaditeľa VSG, tak som nad tým začala uvažovať, ale neprihlásila som sa. Keďže nenašli vhodného adepta na riadiacu funkciu vedela som, že konkurz sa bude opakovať, tak som  sa začala postupne zodpovedne pripravovať. Uvedomila som si, že ma zaujímajú umelecké zbierky, ale aj rozdiel v tom, že prichádzam z prostredia súčasného umenia nezávislej galérie a nezávislej scény. Bolo pre mňa veľkou výzvou pracovať v inštitúcii s veľkou zbierkou, ktorá je akousi nedobytnou zónou pre ľudí a boja sa do nej vstúpiť. Zaujímalo ma to, ako umenie a galérie otvoriť ľudom tým, že to človek začne robiť inak. Okrem výstav realiizujeme mnoho vzdelávacích a tvorivých programov, kde posúvame vizuálne umenia aj do iných zaujímavých medziodborových oblastí.

V čom vnímaš progres Východoslovenskej galérie? 

Prvý rok bol plný nadšenia, pretože akýkoľvek malý krok sme spravili, bol hneď viditeľným. Ide o veci, ktoré mi prišli prirodzené, nemyslím si, že by to bolo vekom, alebo odbornosťou, ale profesionalitou a skúsenosťou. Bolo to dané tým že som nebola zatvorená len v ateliéri, alebo že by som len učila. Počas štúdia som založila malú nezávislu galériu HIT, ktorú som viedla s kolegami už od roku 2003. Na základe tejto dlhodobej praxe som poznala čo obnáša prevádzka galérie. Vedela som čo sú potreby umelca, keďže som sama umenie vyštudovala, aká je dôležitá komunikácia a network, čo obnáša produkcia a inštalácia výstavy, získavanie financií atď. 

Teraz, po dva a pol roku to vnímam tak, že kým sa mi zo začiatku zdalo, že sa dialo všetko rýchlo, mnoho vecí sa zmenilo a mali sme mnoho výstav, teraz je čas na strategickejšie plánovanie do budúcnosti. Minimálne, kde vidím galériu o päť rokov a to je presne tá misia, kde si musíme určiť, čo chceme, čo je potreba tejto spoločnosti. Podľa mňa je podstatné, aby galéria nemala elitársky charakter. Nie je to o tom, aby sme súťažili ohľadom počtov návštevníkov. Ale aby sme vytvárali kultivovanú generáciu a čím viac tých ľudí bude, tým to bude lepšie. Preto sa snažíme prilákať ľudí do galérie. Nie preto, že chceme umenie devalvovať a prispôsobovať ho väčšine, ale preto, že chceme, aby sme čím viac ľudí naučili vizuálnej gramotnosti, zodpovednosti a citlivosti voči dianiu a okolitému svetu a aspoň takto prispievali ku kultivácii spoločnosti.

Vnímaš teda svoje pôsobenie v Košiciach veľmi dlhodobo…

Ono je to komplikované, lebo to rozhodnutie nie je len na mne. Na to, aby si niečo vytvoril, koľko na to potrebuješ? Stačia dva roky, alebo štyri? Presne dva roky sú viacmenej rozbiehacie, kde si tvoríte vzťahy s publikom, kolektívom, umelcami, pochopíte slabé a silné stránky a nastavujete postupné priority. Potom potrebujete vymyslieť strategický plán a minimálne ďalšie 3 až 5 rokov ho kontinuálne napĺňať. Čas beží veľmi rýchlo. Regionálne galérie patria pod krajského zriadovateľa a niekde si myslia, že by sa tieto pozície mali meniť po štyroch rokoch ako politické garnitúry no ja s tým nesúhlasím. Riadenie galérie nie je politická funkcia, ale vysoko profesionálna a špecifická a musíte tomu čo robíte rozumieť. Som názoru, že profesionalita rastie s počtom odpracovaných rokov, a vybudovanými vzťahmi s kolektívom aj so zahraničnými alebo slovenskými partnermi. Musíte vedieť zdieľať hodnoty a dovoliť rásť ľuďom vo vašom tíme. Žijeme vo veľmi nestabilnej dobe, ktorá sa odráža aj v umení a na toto treba veľmi citlivo reagovať a ak to človek berie zodpovedne, tak tieto zmeny podchytí a na základe toho vie budovať zbierku. My v prítomnosti tvoríme dejiny pre budúce generácie, preto si treba dávať veľký pozor aby sme ich nedoplietli. 🙂

 

 

Máš popri svojej práci čas aj na vlastnú tvorbu? 

Možno nejde ani tak o fyzický čas, ale o to, že ja vlastne veľmi veľa tém denne spracúvam a vnímam mnoho umenia. Keď pripravujeme nejakú výstavu, tak sa o nej s tímom bavím, snažím sa byť zapojená aj do tvorivých procesov nielen administratívnych. V jeden deň sa nachádzam na prelome 19.teho a 20. storočia a zároveň riešim výstavu druhej polovice 20. storočia a do toho samozrejme pripravujeme výstavu súčasného umenia. Čiže chýba mi mentálny čas a priestor, ale neľutujem to.  

Vieš priblížiť svoju tvorbu?

Aj počas školy som vždy premýšľala a riešila, či sú moje veci dostatočne dobré, či to obstojí, pretože som extrémne perfekcionistická a na umenie som veľmi prísna. Takže aj na to svoje som bola extrémne prísna. V podstate moje umenie dostalo charakter jednoduchých gest, ktoré odrážali to, čo som momentálne prežívala. Nezaoberala som sa nejakou témou, ako to robia iní umelci. Veľmi často som pracovala s priestorom. Pre mňa bol vždy veľmi stimulujúci aj samotný priestor galérie, výstavnej miestnosti, alebo kontextu daného mesta a genia loci a to vygenerovalo idey. Keď tak nad tým premýšlam, pre mňa stačí umenie vymyslieť, už ho nepotrebujem spraviť. Je to vlastne veľmi ekologický a ekonomický spôsob tvorby.

 

Pôsobíš ešte stále aj v galérii HIT?

Áno do istej miery som stále aktívna aj v galérii HIT.

 

Ako vnímaš Košice za tie roky, ktoré tu žiješ? Nemyslím situáciu po EHMK, ale priamo teba a tvoj život.

Cítim sa tu dobre 🙂

 

Foto: Dávid Hanko

         Archív Východoslovenskej galérie